Forgáchovci z Gýmeša na scéne dejín
Miroslav Eliáš
Forgáchovci z Gýmeša, z dnešného Jelenca, patria k najstarším šľachtickým rodom nielen na Slovensku, ale i v dejinách Uhorského kráľovstva. Ich pôvod sa odvodzuje od starého, podľa niektorých autorov pravdepodobne veľkomoravského – slovanského rodu Poznanovcov, resp. Hont-Poznanovcov. S týmto rodom súvisia počiatky viacerých šľachtických rodov na území Nitrianskej stolice v 10. – 11. storočí. Prvým listinne doloženým členom rodu Forgách bol Ivanch (Ivanč) v polovici 12. storočia. Jeho syn Ivanka dostal v roku 1226 od kráľa Ondreja II. donáciu na majetok Gýmeš. V roku 1241 sa Ivankov syn Andrej I. spolu s bratom Tomášom zúčastnil bitky s Tatármi pri rieke Slaná, kde zachránil uhorského kráľa Belu IV. tým, že mu daroval koňa. V polovici 13. storočia vybudoval Andrej hrad Gýmeš a po zbytok svojho života zastával vysoké funkcie na kráľovskom dvore. Tým položil základy moci a slávy svojho potomstva – rodu, ktorý hýbal dejinami osem storočí. Odtiaľto pochádza predikát – prídomok rodu de Gymes (z Gýmeša). Hrad Gýmeš sa stal nielen prídomkom ich mena, ale aj rodovým sídlom a zostal ich stáročným vlastníctvom. Aj to je výnimočný historický fakt, pokiaľ iné hrady menili svojich majiteľov, Gýmeš výlučne patril Forgáchovcom s výnimkou dvoch prestávok.
Priezvisko Forgách začal používať v prvej polovici 14. storočia Mikuláš, ostatní členovia rodu až od začiatku 16. storočia, keď rod začal hrať významnú úlohu v politicko-vojenských a cirkevných dejinách.
Andrejov syn Tomáš II. bol krajinským sudcom a až do svojej smrti členom kráľovskej rady, nitrianskym a tekovským županom. Pravdepodobne v roku 1303 zomrel a to využil Matúš Čák Trenčiansky, prepadol hrad Gýmeš a jeho dvoch bratov Andreja II. a Ivánku II. nechal zabiť 1. Jeden z jeho potomkov – nitriansky podžupan Ján III. Forgách sa po boku kráľa Žigmunda Luxemburského zúčastnil bitky s Turkami pri Nikopoli (Nijkup v Bulharsku), kde zahynul.
Jánov brat Blažej za služby kráľovnej Alžbete proti Karolovi Malému Neapolskému (spáchal na neho atentát) získal začiatkom roku 1386 späť gýmešské panstvo aj so 44 dedinami, ktoré na začiatku 14. storočia okupoval Matúš Čák Trenčiansky 2.
Potomstvo Petra I. Forgácha zaplnilo hrad Gýmeš, a tak sa Mikuláš V. (syn Jána III.) rozhodol v roku 1411 postaviť si v Komjaticiach opevnený hrádok (castellum), z čoho neskôr vznikali príbuzenské nezrovnalosti. V 15. storočí sa Forgáchovci zapísali do dejín nie príliš lichotivo. Časté spory, rodinné problémy a hádky o majetok ich charakterizujú ako lúpežných rytierov. V niekoľkých prípadoch museli zasahovať i samotní králi Matej Korvín a Vladislav II. Jagelovský.
Na prelome 15. a 16. storočia sa objavujú bratia Peter III. a Gregor I., ktorý bol pochovaný v rodinnej krypte pod paulínskym kláštorným kostolom v Horných Lefantovciach, kde už spočívalo niekoľko generácií Forgáchovcov. Jeho brat Peter mu dal v roku 1515 vyhotoviť náhrobok, ktorého autorom je taliansky renesančný kamenosochár Ioannes Fiorentinus (autor kaplnky arcibiskupa Tomáša Bakócza v Ostrihome). V roku 1894 dala rodina Edelsheim – Gyulay horno-lefantovský kláštor prestavať na kaštieľ, teda stratil svoj pôvodný význam a tak dal vzdialený potomok Karol IV. Forgách tento náhrobník preniesť do záhrady svojho kaštieľa v maďarskej Gombe. Po zložitej ceste osudu sa dnes náhrobok nachádza reštaurovaný v múzeu mesta Marcali.
Bratmi Petrom a Gregorom sa rod Forgách rozdeľuje do dvoch rodových línií: gýmešskú (naďalej) a haličskú – gáčsku, ktoré sa postupne rozčlenili na viacero vetiev, napr. z haličskej línie sa vyčlenila sečiansko – slanecká a pokračovala haličská vetva. Z gýmešskej línie Petra Forgácha sa vyčlenila gombecká vetva (potomkovia Františka XI. Xavéra) a trenčiansko – čachtická vetva.
Po rozdelení majetku medzi členov rodiny v roku 1568 získal panstvo Gýmeš a Komjatice, rodinný nábytok a vybavenie Gregorov vnuk Imrich III. z haličskej línie 3. Na konci 16. storočia na hrade dožil nielen Imrich ako bývalý trenčiansky župan, ale aj jeho tretia manželka kňažná Sidónia von Sachsen-Lauenburg. Hrad Gýmeš musel teda spĺňať isté nároky na štandardy doby. V roku 1526 sa tu narodil barón Šimon Forgách, slávny bojovník protitureckých vojen.
Ženbou Andreja VII. s Kristínou Drugethovou v roku 1675 sa Forgáchovci dostali k majetku v Čachticiach. Preto sa v roku 1703 uvádza ako spolumajiteľ Čachtického hradu aj Pavol IV. Forgách – Andrejov syn. Kristínina sestra Barbora Drugethová sa vydala za chorvátskeho bána Mikuláša Draškoviča, ktorý dal v Čachticiach v roku 1668 postaviť neskororenesančný kaštieľ v tesnej blízkosti kostola. Na začiatku 18. storočia ho získali Forgáchovci. Tu sa zdržiavala rodina Pavla IV. Forgácha. Všetky jeho deti, ako aj mnohé deti jeho syna Ladislava XII., sa práve preto narodili v Čachticiach. Pri toľkom potomstve bol kaštieľ malý, a tak ho dal Pavol Forgách rozšíriť prístavbami. V kaštieli je dnes múzeum.
V roku 1709 Forgáchovci stratili časť svojho majetku v Nitrianskej a Tekovskej župe. Kráľovská komora skonfiškovala Šimonovi IV. Forgáchovi aj rodový hrad Gýmeš, za jeho účasť v Rákoczyho povstaní. Bol to práve Pavol IV. Forgách, ktorý ho v roku 1712 získal späť do vlastníctva rodu. S manželkou Emerenciou Révayovou mal 7 detí, ale keď vo veku 22 rokov zomrela, dal ju pochovať v trnavskom Dóme sv. Mikuláša. Okolo roku 1710, po smrti manželky, sa rozhodol stať kňazom a na jar 1712 bol vysvätený. Predpokladá sa, že bol arcibiskupovým služobníkom a napokon získal aj hodnosť kráľovského radcu 4. V cirkevných hodnostiach rýchlo postupoval, stal sa titulárnym rosským – rošoňským biskupom 5, položil základný kameň kláštora na Katarínke, zomrel v roku 1746 a pochovaný je v Trnave.
Pavol IV. začal poškodený hrad Gýmeš v roku 1713 veľkolepo rekonštruovať. Z časti hradu vybudoval posvätné hradné územie zvané hradná tercia „Arx Tertia“, ktorej patrónom sa stal sv. Ignác z Loyoly, ktorý bol zároveň aj patrónom hradu. Z pôvodného neskorogotického paláca dal vybudovať barokový kostol sv. Ignáca z Loyoly, na počesť ktorého tu bývali slávne hody – dožinky s veľkou parádou až do roku 1846. Používalo sa tu vzácne omšové rúcho vyšívané vlasmi grófky Emerencie Révayovej.
V roku 1720 dal Pavol IV. postaviť v Jelenci kostol, čoho dôkazom je pamätná tabuľa nad jeho vchodom a v roku 1722 jelenecký kaštieľ, ktorý sa stal novým rodinným sídlom. V otcových stopách pokračoval syn Pavol V. Forgách (5. 6. 1696 – 25. 8. 1759). Študoval na Nemeckom kolégiu v Ríme, kde získal doktorát z filozofie. Za kňaza ho vysvätili v roku 1720 a prvú omšu slúžil bez akéhokoľvek spevu, v tichosti, s otcovou pomocou v kostole sv. Ignáca na hrade Gýmeš. Neznalci histórie rodu si často zamieňajú otca a syna – oboch Pavlov, obzvlášť ak obaja boli biskupmi, čo je neštandardná situácia.
Pavol V. pokračoval v stavebných aktivitách na hrade Gýmeš aby dokončil dielo svojho otca. Pričinili sa o veľkolepú rekonštrukciu svojho rodového sídla, pričom hrad nadobudol nezvyčajný duchovný charakter. Stavebníkom Pavlovi IV. a Pavlovi V. išlo o pretvorenie hradu na dôstojné posvätné miesto, v ktorom nájdu svoj večný odpočinok aj niektorí členovia rodiny.
Keď nastalo obdobie moru, rozhodol sa Pavol V. vyčkať koniec nebezpečenstva na hrade Gýmeš. Zaobstaral si zásoby na dobu jedného roka a 25. mája 1739 sa spolu s dvadsiatimi ľuďmi uzavrel na hrade. Pavol a jeho spoločníci boli na hrade odkázaní sami na seba, pretože vtedy sa neprijímali návštevy a každá dedina či mesto boli dokonale uzavreté. Na hrade trávili čas zbožnosťou a pred sviatkami Panny Márie sa postili a spovedali. Dožinky na sv. Ignáca dodržali, ale len vo vlastnom kruhu, no sviatok dali okoliu vedieť výstrelmi z diel. Nakoniec 4. marca 1740 Forgách so spoločníkmi opustili hrad.
Gýmešský kaštieľ bol naplnený jeho umeleckými zbierkami, predovšetkým rodovou obrazovou galériou svojich predkov a príbuzných, ktorú založil. Bohatstvo kaštielskeho mobiliáru bolo narušené počas druhej svetovej vojny a niektoré barokové obrazy a portréty Forgáchovcov sú dnes v Slovenskom národnom múzeu na hrade Červený Kameň.
Gýmešské panstvo zdedil Karol II. Forgách – synovec biskupa Pavla V. Forgácha, ktorý sa v politicko-spoločenskom dianí obzvlášť neprejavil, ale jeho syn Karol III. Forgách (1825 – 1911) sa stal známou autoritou v celej Európe ako poľovný hospodár. Študoval na Gymnáziu v Nitre, potom filozofiu a fyziku vo Viedni a napokon vyštudoval právnické vedy v Györi. Býval v Jelenci a občas aj u príbuzných v Gombe. Ako bohatý človek a náruživý poľovník absolvoval viaceré veľké cesty: v roku 1857 v Alžírsku a v Tuniskej púšti na love antilop v horách Djebel–Aures a na skalách nad Bu-Zekri, v roku 1859 v Maroku a v roku 1869 v Egypte. O svojich cestách písal hlavne v časopise Poľovník a Súťažný list (Vadász és Versenylap) 6. Viackrát bol na Sahare. Svoje opisy z ciest uverejnil v roku 1863 v časopise Hazai és külföldi vadászrajzokban – Domáca a zahraničná fauna (Pešť), pod názvom Epizódy z môjho loveckého života na Sahare. Dekrétom zo dňa 14. septembra 1895 sa stal činným a dôverným cisárskym radcom 7.
Mnohé miestnosti jeleneckého kaštieľa boli zdobené a možno až preplnené poľovníckymi trofejami. Karol III. vystavoval svoje muflónie trofeje na rôznych výstavách, napr. v roku 1896 na miléniovej výstave v Budapešti a v roku 1900 na svetovej výstave v Paríži. Základ zbierky tvorili trofeje zveri z rokov 1849 – 1886, ktorú ulovil on sám, jeho personál a hostia. Tvorilo ju 82 jeleních parohov, 345 danielich lopát, 56 muflónich rohov a 1273 srnčích parohov, čo činí spolu 1756 kusov trofejí. Karol III. daroval túto svoju zbierku v roku 1886 Maďarskému národnému múzeu. So zveľaďovaním poľovného revíru začal Karol III. v roku 1848, keď zdedil majetok. Celý život zasvätil zveľaďovaniu poľovnej zveri v pohorí Tribeč. Forgách sa v roku 1868 obrátil na ZOO vo Frankfurte a v Bruseli, kde z každej získal jeden pár muflónov. Z Frankfurtu odkúpil v roku 1871 dvoch muflónov a tri muflónice. Zver umiestnil do svojej zvernice pod hradom. V 240-hektárovom zverinci sa muflónom dobre darilo. Išlo o vhodný biotop so zmiešanými lesmi, lúkami a skalnými útvarmi. V roku 1880 bol ich počet vyše 100 jedincov. Za niekoľko rokov ich bolo toľko, že gróf Forgách sa rozhodol zrušiť ohradu a vypustiť svoje čriedy do voľnej prírody. Bolo to 10. mája 1883, keď sa okolo sto kusov muflónej zveri ocitlo vo voľnej prírode európskej pevniny.
Zomrel ako starý mládenec bez právoplatných potomkov. Pochovaný je spolu s otcom v Jelenci. Podľa súdnych spisov sa o majetok hlásilo 43 žien z Jelenca. Traduje sa, že po sebe zanechal viacero ľavobočkov. Viaceré literárne zdroje uvádzajú, že Forgáčovcom patril Gýmeš, kaštiel, resp. že tu žili do roku 1911, čo nie je úplne pravda. O dedičstvo sa prihlásil vzdialený príbuzný Karol V. Forgách z gombeckej vetvy.
Posledný Forgách v Gýmeši a Lesný úrad
Karol V. sa narodil 11. marca 1880 v Zlatých Moravciach v rodinnom prostredí jeho matky Eugénie rod. Migazzi. Bol komorníkom a husárskym poručíkom v zálohe. Jeho manželkou bola barónka Mária Margita Révayová (1883 – 1954), s ktorou sa oženil 24. januára 1910 v Budapešti.
V čase prvej svetovej vojny sa ako predseda Maďarského Červeného kríža vo svojej organizačnej kampani v prvom rade zastavil v Badacsony, kde 15. februára 1915 založili miestnu organizáciu ČK.
Karol V. Forgách, podobne ako i jeho predchodca, mal zjavnú snahu doplniť a skvalitniť svoje poľovné revíry, hneď ako zaujal gýmešské panstvo. V rokoch ČSR je charakterizovaný iba ako veľkostatkár a užívateľ fideikomisu (nedeliteľného panstva) Pavla IV. Forgácha. V období 15. 11. 1919 – 31. 12. 1938 bol členom Zväzu československých veľkostatkárov 8.
Pôsobenie, práca a život grófa Karola V. sa dá skonštruovať aj na základe archívnych prameňov, týkajúcich sa hospodárenia na gýmešskom panstve, kde na svojom „súkromnom“ pozemku zriadil Lesný úrad (Erdőkerülő hivatal, erdész hatóság) Dokladajú to aj staršie pečate s názvom: Ghymesi uradalom erdőszet pecsétje, a Gróf Forgách Károly gazdasági irodája, v roku 1916. Tunajšie lesné hospodárstvo malo 1772,7 hektárov. Malo lúky, záhrady, vinice, lesy, ale aj vodné plochy. Čistá hodnota nehnuteľností spolu s kaštieľom ku dňu 26. decembra 1919 bola viac ako 5-miliónov korún. Forgáchov veľkostatok bol veľkým producentom dreva, najmä palivového. Archívne dokumenty podávajú obraz o obchodovaní s drevom, ale i o zakupovaní semien na výsadbu lesných škôlok. Semená agátov, smrekov, jedlí, borovíc a iných stromov boli kupované z viacerých zdrojov Československa. Lesný úrad veľkostatku Karola Forgácha umožňoval s náležitými podmienkami a inštrukciami vstup a pohyb v revíri a na zrúcaniny hradu, podľa žiadostí jednotlivých škôl z regiónu.
Karola V. tu často zastupoval jeho druhostupňový bratranec Blažej VI. Forgách. Aj jeho napokon zasiahli vojnové časy, keď bol ako obyvateľ obce Gýmeš vyzvaný 20. februára 1945, aby do vojenských služieb bezpodmienečne previedol schopného koňa, nakoľko takého vlastnil, a tiež krmivo na dva dni 9. Na konci druhej svetovej vojny sa definitívne presťahoval na svoj majetok do Maďarska.
Ku koncu druhej svetovej vojny nastalo pre šľachtu smutné obdobie. Dňa 27. februára 1945 vydalo Predsedníctvo SNR nariadenie č. 4/1945 o konfiškácii a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskych majetkov Nemcov a Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov slovenského národa. Okamžitá platnosť konfiškácie (1.3.1945) sa týkala osôb nemeckej a maďarskej národnosti, ktoré k 1. novembru 1938 nemali československú štátnu príslušnosť a osôb maďarskej národnosti pokiaľ ich pozemky prevyšujú výmeru 50 hektárov. Majetok sa konfiškoval bez náhrady, pre účely pozemkovej reformy. Takto prišli o všetky svoje majetky aj Forgáchovci. Karol V. zomrel 6.8.1947 v Badacsony na brehu Balatonu. Pochovaný je tam spolu s manželkou, v krypte neogotickej kaplnky sv. Donáta. Osemstoročná história Forgáchovcov sa bolestne uzavrela.
Zdroje a poznámky:
[1] LUKAČKA, J. (2003): Rod Forgáčovcov do polovice 15. storočia. In: Historický zborník 13, č. 1-2. Matica slovenská, s. 68-69
[2] DVOŘÁKOVÁ, D., (2003): Rytier a jeho kráľ. Rak, Budmerice, s. 42
[3] BÁRTFAI SZABÓ, L., (1910): A Hunt-Paznan nemzetségbeli Forgách család története. Esztergom, s. 312
[4] BÁRTFAI SZABÓ, L., c.d., s. 609
[5] electus episcopus Rosonensis in Albania; jedno z dávnych zaniknutých biskupstiev dôsledkom tureckej expanzie, preto do tejto funkcie nikdy nevstúpil, iba užíval titul. Albánsko bolo od stredoveku až do zač. 20. stor. pod nadvládou Osmanskej ríše. Titul naproti biskupstvu však nezanikol; pred Forgáchom užíval tento titul v r. 1660-1705 Pavol Balassa.
[6] A Pallas nagy lexikona, VII. diel. Budapest 1894, s. 638
[7] BÁRTFAI SZABÓ, L., c.d., s. 641
[8] ŠOBA-FF (Štátny oblastný archív Nitra – Fond Forgách), škatuľa – krabica 25 a 57
[9] Tamže, šk. 61